Uťahovanie opaskov sa stalo akýmsi zaklínadlom v jazyku Európy posledných rokov. Pre jednu vládu charakterizuje odchod, druhá musí uplatniť dôvtip a vynaliezavosť celého svojho kabinetu, aby si svoju pozíciu udržala. A nie vždy sa to darí. Grécke, talianske, španielské, či české protesty občianskej spoločnosti sú toho dôkazom.
Pokiaľ tieto veľké a pomerne ľudnaté ekonomiky nedokážu ukočírovať smerovanie hospodárskeho vývoja Európy, čo potom malé štátiky, ktoré sú zákonite zavislé od svojich väčších bratov? A práve tento faktor poskytuje nástroj na odmeranie miery závislosti.
Kosovo, najnovší prírastok na politickej mape Európy a zároveň najmenší štát s takmer dvojmiliónovou populáciou (podľa odhadu amerického štátneho úradu v roku 2011 v Republike Kosovo žilo 1 825 632 obyvateľov). V dobe, kedy sa vlády snažia optimalizovať a znižovať výdaje v maximálnej možnej miere, kabinet Hashima Thaciho sa teší z priehľadnej organizácie rozdelenej do 19 ministerstiev. Pre porovnanie, Česká republika má k dispozícii 14 ministerstiev, Macedónsko má síce 19, ale s menším počtom vedúcich týchto úradov, Čierna hora ma 16 a Albánsko má ministerstiev 15. Estónsko, ktoré má porovnateľný počet obyvateľov (podľa sčítania ľudu z roku 2012 je to takmer 1,3 mln) je schopné zvládnuť organizáciu štátu iba za pomoci 11 ministerstiev. K tomu treba pripočítať okolo 120 poradcov kosovskej vlády, ktorí taktiež prispievajú k dodatočnému navýšeniu rozpočtu.
Natískajú sa otázky typu, ako a hlavne z čoho si Priština môže dovoliť financovať takýto luxus, keď podľa oficiálnych údajov takmer polovica obyvateľstva je nezamestná (oficiálny údaj amerického štátneho úradu za rok 2010) a priemerná mzda obyvateľov Kosova sa pohybuje okolo 260 EUR/mesačne (údaje UNDP za rok 2011)? Kto teda financuje najmladší štát Európy? Je skutočne zapotreby tak štedro dotovať štátny aparát? Obzvlášť, pokiaľ ústava i ďalšie zákony v štáte sú tvorené za výdatnej pomoci byrokratov z Bruselu, ktorí sú garantom európskeho vzhľadu Kosova a týmto ho pripravujú na plynulejší prechod k členstvu v EÚ.
V určitom slova zmysle sa kosovský štát skutočne ponáša na ten „bruselský“. Veľa inštitúcií, ešte viac úradníkov, obrovský prítok peňazí, ktorý nezodpovedá celkovému výkonu ekonomiky a vedie k prehlbovaniu a zväčšovaniu objemu záväzkov – finančných alebo politických. Kedy, ako a kam celá situácia vyústi, ukáže iba čas.
