Takmer dva roky po hromadných protestoch v Macedónsku sa ulice hlavného mesta Skopje i ďalších miest zaplnili nespokojnými občanmi. Výsledky ostatných volieb v krajine z konca uplynulého roka ukazujú, že bývalá vládnuca strana VMRO-DPMNE v čele s predsedom Nikolom Gruevskim a opozičný Sociálnodemokrstický zväz Zorana Zaeva majú takmer vyrovnané sily. Okrem nich sa do 120-členného parlamentu dostali aj tri albánske strany. Bývalý premiér Nikola Gruevski vrátil mandát prezidentovi, keďže nedokázal zostaviť funkčný kabinet. 1. marca macedónsky prezident Ďorde Ivanov odmietol poveriť zostavením vlády druhého víťaza vo voľbách, Zorana Zaeva, s odvôvodnením, že tento krok by mohol narušiť Ochridskú zmluvu, ktorou v roku 2001 bol ukončený etnický konflikt v Macedónsku. Po roku a pol dlhej vládnej kríze v Macedónsku napätie opäť eskaluje. Experti tentokrát nevylučujú scenár občianskej vojny. To všetko v kontexte otvárania starých rán krajín bývalej Juhoslávie a veľmi krehkého mieru v regióne. Tému sme rozobrali s politickým analyzátorom a odborníkom na Macedónsko, Miroslavom Rizinskym.
Z.P.: Odpočúvací škandál bol poslednou kvapkou, ktorá v máji 2015 odštartovala hromadné protesty proti vláde premiéra Gruevskeho. Za asistencie EÚ nasledovali dlhé a zložité rokovania o ukončení krízy a vypísaní predčasných parlamentných volieb, ktoré, po niekoľkých odkladoch, sa napokon uskutočnili na začiatku decembra 2016. Pán Rizinsky, ako vyzerá situácia v Macedónsku po odmietnutí prezidenta Ivanova poveriť zostavením vlády druhého víťaza SDSM?
M.R.: Hlavným dôvodom, ktorý viedol k predčasným parlamentným voľbám v decembri 2016, skutočne boi škandál hromadných odpočúvaní. Z nich sa občania Macedónskej republiky, ako aj medzinárodné spoločenstvo podrobne dozvedeli o politických praktikách vládnucej VMRO-DPMNE. Tie možno stručne charakterizovať ako zločinnosť, korupcia na vysokých vládnych miestach a úplná kontrola strany nad médiami, súdnictvom a štátnou správou. Za podpory zo strany EÚ všetky parlamentne predstavené politické strany v Macedónsku podpísali zmluvu z Pržina, ktorá primárne vyjednala stanovenie podmienok pre ionanie demokratických a férových volieb, ale aj vytvorenie špeciálnej prokuratúry, ktorej hlavnou úlohou bude skúmať všetky protiprávne činy, vyplývajúce z obsahu zvukových záznamov odpočúvania. Práve pokračovanie činnosti úradu špeciálnej prokuratúry sa stalo jedným z hlavných bodov rokovaní medzi politickými stranami v Macedónsku o vytvorení parlamentnej väčšiny pre potreby sformovania vlády. Ako už bolo spomenuté k predčasným voľbám viedli predovšetkým škandály s odpočúvaniami, čo malo za následok, že po mnohých rokoch hlasovania v prísne etnických medziach, po prvýkrát veľké percento macedónskych Albáncov hlasovalo za opozičnú nealbánsku SDSM. Tento precedens dokazuje túžbu macedónskych občanov – bez ohľadu na ich etnický pôvod – po fungujúcom právnom štáte a rýchlej integrácii krajiny do euroatlantickej rodiny. Práve preto bolo prekvapujúce, že takmer všetky strany macedónskych Albáncov po voľbách podpísali tzv. Albánsku platformu, ktorá ďalej komplikuje proces vytvorenia parlamentnej väčšiny. Tieto komplikácie prišli potom, čo sa Nikolovi Gruevskemu nepodarilo vytvoriť parlamentnú väčšinu a vrátil mandát prezidentovi Macedónskej republiky. Prezident Ivanov obvinil SDSM za vlastizrady. Treba podoktnúť, že práve tejto strane sa podarilo vytvoriť parlamentnú väčšinu 67 poslancov, pri zákonom stanovenom minime 61 pre zostavenie vlády, s podporou troch zo štyroch parlamentných strán zastupujúcich macedónskych Albáncov. Schopnosť zostaviť vládu bola podmienkou prezidenta Ivnova pre poverenie Zorana Zaeva zostavením vlády.
Z.P.: Prezident Ivanov zdôvodnil odopretie mandátu Zaevovi tým, že by to bol protiústavný chod. Na druhej strane Zaev obvinil hlavu štátu z prevratu. Aké sú skutočné obavy prezidenta Ivanova – Albánska platforma a potenciálne porušenie Ochridskej dohody alebo koniec vlády VMRO-DMPNE, vďaka ktorej je už druhé volebné obdobie prezidentom Macedónska?
M.R.: Hlavným „argumentom“ obvinenia z národnej zrady je predovšetkým prijatie dvojjazyčnosti zo strany SDSM, čo je krok proti zvrchovanosti štátu a v prospech budúcej federalizácii. Z rozhovoru s podpredsedníčkou najväčšej macedónskej strany Albáncov DUI, pani Teutou Arifi, sa dozvedáme, že počas rokovaní s VMRO-DPMNE Nikola Gruevski prijal všetky ich požiadavky, spojené s používaním albánskeho jazyka. Hlavným dôvodom, pre ktorý napokon nedošlo k obojstrannej dohode o zostavení vlády, je neochota a odmietnutie Gruevskeho, aby špeciálna prokuratúra pokračovala vo svojej práci. Treba povedať, že pre realizáciu niektorých požiadavkov Albánskej platformy (zmena štátnych symbolov, znaku a hymny štátu a zavedenie albánčiny ako úradného jazyka v celej krajine) by bola nevyhnutná zmena macedónskej ústavy, pre ktorú treba minimálne 81 poslancov. Je jasné, že novovytvorená parlamentná väčšina zo 67 poslancov by prakticky nemala ako zmeniť ústavu, a tak zlegalizovať tieto kontroverzné požiadavky. Toto je jasné aj Nikolovi Gruevskemu a VMRO DPMNE. Avšak strach čeliť špeciálnej prokuratúre a súdnemu stíhaniu za všetky narušenia zákona, ktoré sa stali v čase ich vlády, sa stal motorom ich snahy všemožne motivovať macedónskych občanov, aby „ochránili“ Macedónsko pred dvojjazyčnosťou a federalizmom. Cieľom je, aby sa prostredníctvom masových protestov zabránilo vzniku novej vlády a medzičasom sa zorganizovali nové predčasné voľby. Toto je jediný spôsob, ako zastaviť činnosť špeciálnej prkuratúry a tým sa vyhnúť zodpovednosti. Prezident Ďorde Ivanov, ktorý taktiež pochádza z VMRO DPMNE, pomohol pri realizácii tohto plánu tým, že odmietol dať mandát súčasnému opozičnému lídrovi Zoranovi Zaevovi. S týmto aktom hrubého porušenie ústavy Macedónskej republiky a vôle väčšiny občanov štátu ešte dodatočne prehĺbil politickú krízu v krajine.
Protesty z maja 2015, sukromny archiv Zuzana Piptova-Vrabchev
V súlade s ústavou je prezident povinný bezpodmienečne poveriť mandátom „pretstaviteľa strany alebo strán, ktoré získali väčšinu v Národnom zhromaždení“. Prezident nie je inštitúcia, ktorá určuje, či jednotlivé platformy alebo politické programy sú alebo nie sú v súlade so zákonmi a ústavou. Týmto krokom prezident Ivanov porušil základné princípy rozdelenia štátnej moci v demokracii a síce výkonnej, zákonodarnej a súdnej. Okrem toho vládny program novej parlamentnej väčšiny bude predložený parlamentu v momente, kedy obdrži povorenie na zostavenie novej vlády. Preto sa natíska logická otázka čo prezident Ivanov definuje ako protiústavné (za predpokladu, že toto je v kompetencií súdnictva) v situácii kedy ešte stále neexistuje vládny program, ktorý by bolo možné prejednávať. Keďže ešte nie je k dispozícii rozhodnutie výkonnej a zakonodarnej moci ohľadne „diskutabilných“ bodov vládneho programu, jediná relevantná inštancia a síce justícia ich zatiaľ nemôže ani napadnúť, ani vyhlástiť za nezákonné alebo protiústavné.
Klika VMRO-DPMNE, ktorej jestvovanie je ohrozené prácou špeciálnej prokuratúry, sa všemožne snaží zachrániť sa a to aj za cenu destabilizácie štátu, či dokonca regiónu. Nie náhodou vysokí predstavitelia USA, EÚ a NATO vysielajú vážne signály smerom k prezidentovi Ivanovovi, aby prehodnotil svoje rozhodnutie a dal Zoranovi Zaevovi mandát na vytvorenie novej vlády.
Z.P.: Aký je Váš názor na výroky a prognózy zahraničných politikov ohľadne rozpadu Macedónska? Okrem premiéra Albánska Ediho Ramy, ktorému prezident Ivanov vyčíta miešanie sa do macedónskych záležitostí, podobné vyhlásenia učinil americký kongresman Dana Rohrabachera tiež ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov.
M.R.: Už dlhšiu dobu pozorujeme destabilizačné procesy, ktoré spomaľujú integráciu štátov Západného Balkánu do EÚ. Možno spomenúť referendum v Republike Srbskej, provokácia so srbským vlakom v severnom Kosove, či pokus o prevrat v Čiernej Hore. V súčasnosti sa jedným takým ohniskom nepokojov stáva aj Macedónsko. dobe zharishte potenciál pre nestabilita pretvarya a Macedónsku. Na odhalenie strategických cieľov hlavných aktérov ale aj ich „ochráncu“ stačí sa pozrieť na priamych aktérov v destabilizačných procesoch v samotnom regióne, ako aj štát, ktorý ich v tom bezpodmienečne podporuje. Hoci aktéri ohnisiek destabilizácie sa nachádzajú v rôznych krajinách Západného Balkánu, všetky majú spoločného menovateľa, ktorý podporuje ich kroky. Spoločné pre všetkých je, že aktéri využívajú extrémny nacionalizmus, navzájom ho v sebe živia v snahe vyvolať etnické konflikty a dosiahnúť nové prekresľovanie hraníc na Balkáne. Práve v tejto súvislosti je možné chápať vyjadrenie albánskeho premiéra Ediho Ramu, že „bez Albáncov nebude Macedónska“. Na druhej strane je možné domnievať sa, že tento výrok bol vyprovokovaný a síce na jednej strane odmietnutie prezidenta Ivanova poveriť Zorana Zaeva zostavením vlády a na strane druhej návrh VMRO-DPMNE voči SDSM na sformovanie koalície, a tým vytlačienie albánskych strán a ich požiadaviek z politického života. Politickí aktéri, ktorí sa najostrejšie stavajú proti federalizácii, jej vlastne svojími krokmi napomáhajú.
Protesty z maja 2015, sukromny archiv Zuzana Piptova-Vrabchev
Bez pochyby sa však obe súperiace strany takto dostávajú do rovnakej stuácie. Hoci je prirodzené, že sa Tirana zasadzuje za práva a štatút Albáncov v Macedónsku a Kosove, ako členka NATO a kandidátka na vstup do EÚ by mala viesť politiku stabilizácie regiónu Západného Balkánu a nemennosť jej hraníc. V tomto kontexte treba chápať televízne vystúpenie amerického kongresmana v Tirane, v ktorom uviedol, že „… Kosovčania a Albánci z Macedónska by mali byť súčasťou Kosova a zvyšok Macedónska by mal byť súčasťou Bulharska alebo inej krajiny, s ktorou sa identifikujú.“ Samozrejme, že sa jedná o individuálne vyhlásenie amerického kongresmana, ktoré nemá nič spoločné s oficiálnou politikou USA voči Macedónsku. Hoci toto vyhlásenie vyznelo skôr ako pozícia jedného z horeuvedených destabilizujúcich aktérov. Nezabúdajme, že v roku 2008 USA a Macedónsko podpísali dohodu o strategickom partnerstve a spolupráci. Touto zmluvou USA ručí za bezpečnosť a územnú celistvosť Macedónskej republiky v jestvujúcich hraniciach, čo bolo aj oficiálne potvrdené v reakcii na výrok kongresmana Rohrabachera. Na záver by som položil otázku, či všetky tieto vyhlásenia a procesy na Balkáne nie sú logickým dôsledkom výroku ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, ktorý v roku 2015 hovoril o nebezpečenstve rozdelenia Macedónska medzi Albánsko a Bulharsko. Alebo skôr s ohľadom na vývoj v krajinách Západného Balkánu a zvlášť v Macedónsku, sa jedná o mimoriadne snaženia, aby sa „zvyšok Macedónsko stal súčasťou iného štátu, s ktorým sa (Macedónci, pozn.aut.) domnievajú, že sú spojení“. A aký by to ten „iný štát“ mal byť, ak nie strategický partner Moskvy, Srbsko? Zdá sa, že pán Lavrov študoval predovšetkým učebnice Kominterny, ale meno, odkaz a etnické mapy jeho slávneho predchodcu a diplomat grófa Ignatieva sú mu úplne cudzie! To je dôvod, prečo EÚ a NATO by mali prijať včasné opatrenia, aby sa zabránilo tomuto scenáru.
Kto je Miroslav Rizinski?
- Občiansky aktivista, politický analytik a disident.
- Spoluzakladateľ a člen predstavenstva Bulharského kultúrneho klubu v Skopje združujúceho macedónskych občanov, ktorí si zachovali bulharskej povedomie.
- Spoluzakladateľ a člen Mládežníckeho euroatlantického fóra v Macedónsku (2000-2002).
- Bývalý člen strany VMRO-DPMNE. Zo strany odchádza v roku 2003, kedy je do jej čela zvolený súčasný premiér Nikola Gruevski.
- Po spore s ministrom pre zahraničné investice Gligorom Taškovičom, ktorého obvinil z netransparentného výberu zahraničných investorov, je vo vykonštruovanom procese odsúdený za branie úplatkov na 3,6 rokov väzenia (2007-2011).
- Zakladateľ online média Tatkovina.info, vydávaného v spisovnej macedónskej jazykovej norme.
