Európske Macedónsko, energetická diverzifikácia a etnická karta

V súvislosti s krízou v Macedónsku, jednou z najkomentovanejších správ posledných dní je výrok ministra zahraničných vecí Ruskej federácie, Sergeja Lavrova, ktorý namiesto diplomacie sa rozhodol hrať s etnickou kartou. V súčasnej kritickej situácii v Macedónsku Lavrov na jednej strane konečne priznal, že vláda Nikolu Gruevského je pod ruským vplyvom (či už priamo, alebo nepriamo, prostredníctvom Srbska a jeho vplyvu v krajine ešte z čias bývalej Juhoslávie) a dodal, že sa obáva, že ak sa Západu (Európskej únii) podarí Gruevského zosadiť, mala by údajne nasledovať deľba Macedónska. Podľa Lavrova by o to mali mať záujem hlavne Bulharsko a Albánsko.

Delenie Macedónska

Delenie Macedónska je heslo o sile rovnej výbuchu a na Balkáne sú na to háklivé všetky štáty regiónu. Lavrov ako skúsený diplomat, no predovšetkým predstaviteľ krajiny, ktorá je Balkánu historicky dobre známa svojou netolerantnou a veľmocenskou politikou, to vie veľmi dobre. Napriek tomu sa rozhodol otvoriť túto „Pandorinu skrinku“. Reakcia ruského ministra vnútra naznačuje, že 10 hodín trvajúce rokovania medzi premiérom Macedónska Gruevským a opozičným lídrom Zaevom začiatkom mája (19.-20.05.2015) vyústili do záveru, ktorý by mohol vážne narušiť pozície Ruska na Balkáne.[1] Za túto situáciu si do určitej miery môže Európa sama. V jej novodobej histórii – od konca 2. svetovej vojny – je Balkán iba akýmsi „slepým črevom“ Európy, o ktorom sa vie, že existuje, že može vyvolať veľké problémy, ale prakticky nie je jasné načo slúži a čo sa tam deje. A rozhodne nie sú viditeľné známky záujmu o to, aby táto časť starého kontinentu bola plnoprávne zapojená do diania kontinentu spôsobom a rozmerom, v ktorom je to pre juhovýchodnú Európu historicky, georgraficky, geopoliticky i strategicky možné. Súčasná situácia je výsledkom nevedomosti a nechuti Európy (strednej a západnej) prekonať zaužívané stereotypy, vytvorené propagandou ešte z čias Studenej vojny, ktoré sú mediálne podporované a utvrdzované opakovaním aj v dnešnej dobe. A to či už stereotypy o Grécku, štátoch bývalej Juhoslávie, Albánsku (ktoré pre niektorých je ešte stále bielym miestom na mape), alebo o zvyšku Balkánu.

Južný plynovod a Modrý plynovod

Južbý plynovod (South Stream) a Modrý plynovod (Blue Stream, alebo tiež Turkish Stream) sú dva projekty Ruskej federácie na diverzifikáciu dodávok plynu pre Európu, no zároveň sú nástrojom realizácie politiky na Balkáne, podobne, ako tomu je aj na Ukrajine, no môžeme spomenúť aj Francúzske záujmy v oblastí jadrových elektrární v Rumunsku, ruské záujmy v rovnakej oblasti v Bulharsku, či projekty amerických spoločností na ťaženie brydlicového plynu v Európe. S posledným sú spojené aj masové protesty v Bulharsku na začiatku roka 2012, ktoré boli podporené Bulharskou socialistickou stranou (BSP) a ďalšími pro-rusky orientovanými politickými stranami.[2] Medzitým sa začal skloňovať projekt Južný potok, ktorý mal cez Čierne more a Bulharsko priviezť plyn do strednej a západnej Európy. Ambiciózny projekt s nejasnými podmienkami a rentabilnosťou, ako aj s vysokou pravdepodobnosťou finančnej záťaže pre Bulharskú stranu napokon stál pravicovú vládu (vedená stranou GERB, člena EPP), ktorých vystriedala úradnícka vláda Plamena Orešarského (máj 2013), zostavená z členov Moskvou podporovanej Bulharskej socialistickej strany (BSP), ktorá sa hrdo hlási k odkazu Bulharskej komunistickej strany (BKS). Jej lídrom je Sergej Stanišev, ktorý od jesene 2012 je aj predsedom Strany európskych socialistov (PES). Prave v Sofii v lete 2013 PES odštartovali svoju predvolebnú kampaň do Európskeho parlamentu (voľby v máji roku 2014), zatiaľ čo v celom Bulharsku sa odohrávali masové protesty proti Staniševom vytvorenej úradníckej vlády, doplnenej o oligarchu na poste šéfa tajných služieb.[3] Podľa slov predsedu PES Staniševa pred európskymi médiami však šlo len o jeden nie veľmi početný protest v hlavnom meste. Počas úradovania dočasnej vlády premiéra Orešarského sa projekt Južný potok významne posunul dopredu, aby sa nakoniec zistilo, že Bulharsko sa zaviazalo k finančne mimoriadne nevýhodnému projektu, ktorého klauzy dokonca kolidujú s európskymi zákonmi. Ešte stále neexistuje oficiálna správa, či projekt bool zamrazený z Ruskej strany, alebo či Bulharsko bude musieť zaplatiť nevyžiadané penále.[4]

S upevňovaním rusko-tureckých vzťahov a s výsledkom nákladnej gréckej „epopeje“, ktorá doteraz stála Rusko a EÚ nemalé peniaze, sa začali jasnejšie črtať možnosti realizácie Modrého plynovodu (Blue Stream). Po neúspechu s Južný plynovodom v Bulharsku bolo jasné, že potrubie z Turecka musí ísť cez druhého tureckého suseda, tiež člena EÚ, ktorým je Grécko. Zaujímavosťou je, že problematické klauzy v zákonoch EÚ, ktoré boli jednou z prekážok realizácie Južného plynovodu cez Bulharsko, v prípade Grécka akoby zrazu neexistovali a plynovod môže pokračovať v ústrety novej výzve – Macedónsku.

Nie je pravdy, nie je mieru (Nema pravda, nema mir)[5]

Od čias Titovej Juhoslávie a neskôr po jej rozpade v krajine má silné pozície severný sused – Srbsko, ktoré ako centrum bývalej Juhoslávie azda najviac profitovalo z pozície dvojakej propagandy (Západu i Východu) počas Studenej vojny. Proruské nálady v Belehrade sú citelné na oficiálnej úrovni i v každodennom živote. V centre hlavného mesta Srbska portréty Vladimíra Putina „krášlia“ fasády nejednej budovy a tričká s jeho menom, či tvárou idú na dračku. Macedónsko bolo regionálnym jablkom sváru ešte v prvej polovici 20. storočia. Avšak vzťah k nemu sa líšil štát od štátu. Zatiaľ čo Grécko a Srbsko preferovali teritoriálne „rozkrojenie“ územia na tri časti a následné pripojenie ku Srbsku, Grécku a Bulharsku, posledná z troch krajín vždy odmietala akúkoľvek deľbu a trvala na nedotknuteľnosti celistvosti územia dnešného Macedónska. Od tejto pozície Bulharsko do dnešného dňa neustúpilo ani o krok.[6] Aj preto Sofia ostro reagovala na zavádzajúce vyjadrenia ruského ministra zahraničných vecí, Sergeja Lavrova, ktorý minulý týždeň pred Federálnym zhromaždením Ruskej federácie povedal, že za destabilizáciou Macedónska stojí Západ[7] a hrozí rozdelenie Macedónska, o ktoré sa údajne mali snažiť Bulharsko a Albánsko.[8] Lavrov podporil túto tézu informáciami od údajného blízkeho zdroja. Bulharsko si vyžiadalo predstaviteľa ruského veľvyslanectva v Sofii na konzultácie, aby vysvetlil tieto zavádzajúce výroky.[9] Toto na prvý pohľad nevinné naťahovanie sa môže mať veľmi nebezpečné dôsledky a Lavrov ako skúsený diplomat si toho musí byť plne vedomý. Naviac dejiny Balkánskeho poloostrova jasne dokazujú, že toto nie je prvá podobná hra zo strany Ruska. Tá začala dávno pred tým, než by akékoľvek Spojené štáty moli ohrozovať bezpečnosť Rusov.

Historické záujmy Ruska na Balkáne

V období začiatku formovania národných štátov v Európe (koniec 18. storočia) Rusko prevzalo iniciatívu a zaujalo pozíciu ochrancu všetkých pravoslávnych národov vo vtedajšej Osmanskej ríši (predovšetkým na Balkánskom poloostrove).[10] Pravoslávie, na rozdiel od katolicizmu, nie je nadnárodné s jednotnou hlavou pre celé spoločenstvo veriacich, ale je fixované na konkrétnu etnické skupinu (19. storočie), neskôr novodobý národ. V tomto zmysle ruská pozícia „hlavy pravoslávia“ je nekorektná a v rozpore so stanovami ktorejkoľvek z 15 uznaných autokefálnych (samostatných, nezávyslých) pravoslávnych cirkví vo svete.[11] Táto pozícia Ruska sa nezmenila a v mnohých štátoch Európy panuje mylná predstava, že najvyššiemu predstaviteľovi Ruskej pravoslávnej cirkvi sú podriadení i predstavitelia pravoslávnych cirkví v iných pravoslávnych štátoch, a teda ruský patriarch môže hovoriť aj v ich mene. Naviac v Rusku pravoslávna cirkev nie je oddelená od štátu, čo vytvára priestor pre dodatočné obavy. Náboženstvo je iba jeden z nástrojov vplyvu Ruska na Balkáne. Celé 19. storočie je plné vojenských konfliktov, ako výsledku teritoriálnych záujmov cárskeho Ruska a západoeurópskych monarchií na Balkáne.

Po desaťročiach „očisťovania zlého mena“ z obdobia Sovietskeho zväzu a postupného budovania image, s nástupom krízy na Ukrajine prítomnosť a vplyv Ruskej federácie opäť začali naberať na sile. V rámci teórie vojenských konfliktov možno badať jednu a tú istú opakujúcu sa a nevyhnutnú symptomatiku povrchového delenia udalostí okolo daného konfliktu na čierne a biele a následná dehumanizácia nepriateľa, ktorá umožňuje jeho odstavenie, alebo dokonca odstránenie.

Farebný svet Balkánu a zlyhanie učebnicových teórií

Takéto jednoduché delenie nie je možné v prípade Balkánu, obzvlášť čo sa politického života týka. Analýza situácie na základe znalostí tradičného delenia politických spektier (ľavica, pravica, liberáli, demokrati, konzervatívci) nie je vhodná, pretože rovnica s tradične správnym vzorcom nebude mať správny výsledok. V Bulharsku pred dvoma rokmi bulharskí socialisti za podpory európskych socialistov obhajovali ruský plynovod v Bulharsku pred odmietavým postojom pravicovej strany GERB, ktorá je členom Európskej ľudovej strany (konzervatívne, demokratické a kresťanské hodnoty). Úplne opačnú konšteláciu pozorujeme v súčastnosti v kríze v Macedónsku, kde líder demokratickej strany VMRO-DPMNE Nikola Gruevski má podporu ako Moskvy, tak Belehradu a v neposlednom rade aj predsedu európskej strany EPP Josepha Daula.[12] Na druhej strane jeho sociál-demokratický oponent Zoran Zaev, ktorý podľa reakcie Moskvy by mohol prekaziť plány na realizáciu Modrého plynovodu, má plnú podporu Strany európskych socialistov (PES), ktorú vedie predseda bulharských socialistov Sergej Stanišev. Ten istý Sergej Stanišev, ktorý pred dvoma rokmi v Bulharsku mal podporu Moskvy a jeho úradnícka vláda mala umožniť realizáciu Južného plynovodu. Treba podotknúť, že na opozičných protestoch, ktoré podľa metrických výpočtov cez aplikáciu Google boli trojnásobne početnejšie ako akcia vládnej strany o deň neskôr,[13] boli zastúpení predstavitelia všetkých etnických skupín obyvateľstva v Macedónsku. Bolo vidieť albánske, bulharské, turecké, cigánske a samozrejme macedónske vlajky. Prvé tri chýbali v okolo 20 0000-covom zástupe v pondelok 18.5.2015, kde hneď po macedónskych vlajkách bolo vidieť prevažne srbské.[14] Na Balkáne oranžová revolúcia evidentne nehrozí, pretože táto časť Európy má svoj vlastný „farebný svet“, ktorý však svojou komplikovanosťou môže byť omnoho nebezpečnejší, než ukrajinský scenár.

Macedónsko historicky, kultúrne a geopoliticky patrí na starý kontinent. Analyzátori sú jednotní v názore, že pre zachovanie mieru v regióne je potrebné, aby práve Európa bola garantom suverenity, stability a prosperity krajiny v jej súčasných hraniciach.

[1] http://www.mediapool.bg/moskva-atakuva-sofiya-sas-spekulatsii-za-podyalba-na-makedoniya-mezhdu-bulgaria-i-albaniya-news234301.html

[2] http://www.capital.bg/politika_i_ikonomika/bulgaria/2012/01/14/1744919_masovi_protesti_sreshtu_shistoviia_gaz_deputati/

[3] http://www.vanjaigic.cz/2013/07/na-zapade-nic-nove-alebo-europska-%E2%80%9Ecervena-unia/

[4] http://www.investor.bg/evropa/334/a/vedomosti-zamrazeni-sa-dogovorite-po-morskata-chast-na-iujen-potok-185976/

[5] Heslo nedeľných opozičných protestov, organizovaných Zoranom Zaevom

[6] http://republika.mk/?p=433482#

[7] http://novatv.mk/index.php?navig=8&cat=2&vest=22555

[8] http://www.pravda.rs/2015/05/21/mitov-odgovorio-lavrovu-bugarska-cuva-makedoniju/

[9] http://www.mfa.bg/bg/events/6/1/3831/index.html

[10] http://en.wikipedia.org/wiki/Treaty_of_K%C3%BC%C3%A7%C3%BCk_Kaynarca

[11] http://bg.wikipedia.org/wiki/%D0%90%D0%B2%D1%82%D0%BE%D0%BA%D0%B5%D1%84%D0%B0%D0%BB%D0%BD%D0%B0_%D1%86%D1%8A%D1%80%D0%BA%D0%B2%D0%B0

[12] http://www.focus-fen.net/news/2015/05/18/372670/macedonia-vmro-dpmne-has-the-overall-support-of-the-epp-says-joseph-daul.html